Revue svetovej literatúry, 2010/2

András Bajtai

IZBA
(A szoba)

Všelijaké zvuky doliehali z tej izby.
Pobehovanie štvornohých zvierat, umývanie vlasov,
zmietanie sa nejakej ruky – možno skúšala zamávať.
Boli to tóny utrpenia, zápas fotografie
alebo len detstvo čoraz zúfalejšie liplo
na svojich ušetrených spomienkach.

Mal som vojsť, ale nenabral som odvahu.
Pritom som počul šepot, načahovanie sa,
kĺzavé poletovanie sukieň, že čakajú na mňa,
a že prv či neskôr sa ma zmocnia,
potom sa najem a napijem do prasknutia aj ja
a schuti sa zarehocem na každom, kto bude tichý.

 

STRACH MA DRŽÍ PRI ŽIVOTE
(A félelem tart életben)

O detstve len metastázovito
ako rakovina. Znervózňujúco ako padajúca
omietka a zákerne ako
múry skláňajúce sa nad tebou noc čo noc.

*

Strach ťa drží pri živote. Úzkosť,
že ťa zrazia, keď prebiehaš cez
prechod, alebo len nestihneš prejsť
včas a na chvíľu ochromíš
premávku. Čakáš
na zelenú, ale už počuješ, ako trúbia,
vidíš, ako šoféri na teba kývajú.
Bojíš sa. Že ťa zmlátia smetiari,
že zaspíš v poslednom metre a ktovie
v akom tuneli ťa zastihne
ráno. Občas, pravda, mávaš aj šťastné
noci, keď nehybne ležíš
pod svojou prikrývkou, ako nejaká taška,
ktorú zabudli v úschovni batožín.

*

Vyprázdniť zabudnutú dámsku kabelku.
Mäsiarina. Bez odmeny.
Je to ako otvoriť sklenú rakvu:
neplatná karta, ktorú bankomat
zhltne, tabletky na menštruačné kŕče,
prezervatív s čerešňovou príchuťou. Rúž.
Sedíš vo vani a predstavuješ si,
aká asi mohla byť tá žena, s ktorou si sa nikdy
nestretol. Dostaneš erekciu, ale
kabelku máš poruke. Neskôr
povyberáš parkety pod kobercom
a čudnú pozostalosť schováš, čo ak sa
neznáma žena jedného dňa vráti.

*

Lebo túžim aj po iných ženách, niekedy
mi nestačíš. Ako nestačia
dve ruky, ani desať prstov. Vyzliekam
v duchu cudzie ženy, vymenúvam
im, na koľkých rôznych miestach som už
onanoval, a až potom sa s nimi pomilujem.
Požiadam ich o veci, o ktoré
som teba nikdy nepožiadal. Aby si mi
sadli na tvár, nech im strčím do pošvy
nos. Aby použili lyžičku
a šliapali mi pritom po zápästí
a zatláčali mi tak žilu. Lebo som ti
klamal. Ja som už za tapetami bol.

*

Mestá za tapetami. Myslím,
že preto už roky rokúce nerobím
nič užitočné. Ba ani zvláštne.
Na brieždení neodpratávam s krvácajúcimi rukami
sneh, počas jarného upratovania nestrážim
hromady odpadkov. Nevyberám vnútornosti
chladiacich strojov a nekladiem
marcipánové figúrky na vrch rozpúšťajúcich sa tort.
Som striptérka a za tie roky
som sa naučila aspoň vyzliekať.

*

Po prebudení trpezlivo počkám,
kým slepci vyložia mačku do okna,
potom sa naraňajkujem. Muchy mi zaplavia
praženicu, krajec suchého chleba,
ale do umývania riadu sa pustím až vtedy, keď
cez cestu pretisnú prvý kočík.

*

Kočík, do ktorého sa nikdy neodvažujem
nazrieť. Žiarlim na prvého chlapca,
ktorý pôjde oproti, a ktorý má na tvári
vytetovaný polmesiac, a začnem sa báť,
keď uvidím obrnené vozidlo, v ktorom tuční muži
so samopalmi prevážajú peniaze.
V duchu si ťa rozoberiem, znovu
poskladám. V metre, v autobuse ma napína:
som dlhý a tmavý ako
stopa po brzdení. Predstavujem si, ako
tackajúci sa opitý domovník vymieňa vypálenú žiarovku
a to ma upokojí.

*

Rodičov mi pred štrnástimi rokmi
zožral žltý autobus, sestru pohltila pivnica
plná vody, priatelia sa stali obeťami
pekelnej peepshow. Ja som zablúdil
na školskom dvore, lebo bola hustá hmla
a elektrické stĺpy ktosi vytrhal.
Teraz tu už naozaj nemám čo
porábať, zariaďujem si z dlhej chvíle zabudnuté,
predmestské krčmy, kde výčapníkom
i posledným štamgastom som ja sám.

 

PRIŠLI SME SI PO TAŠKY
(A szatyrokért jöttünk)

Držím sa zo všetkých síl, deň čo deň
sledujem rozvetvenia, číhajúce,
lacné a predvídateľné zákruty,
že za ktorým rohom mám odbočiť
a čo za slizké a čvachtavé živočíchy
vláčia po zotmení vo svojich taškách starci.
Vidím, že v tých vrecúškach sa čosi mece
a vydúva, čosi temné a sotva
prijateľné. Nezaujíma ho, čo bude, keď sa
zobudím neskoro, lebo jeho sa už dávno vzdali,
nechali ho dospieť a zostarnúť v kúte.
Pracujem preto, aby sa to niečo v tej taške
ďalej hýbalo, ale doma
aj tak už nechcem počuť
tie chrapľavé vzdychy, ten tlkot,
keď to nejaký nábytok z ničoho nič
vzdá a bez zachvenia odkväcne ako do kúta
šmarené vrece, z ktorého vysypali krmivo.
Navštívili ma dnes muž a žena,
nikdy som ich nevidel, ale tvrdili o sebe,
že sú môj otec a moja matka.
Prišli sme si po tašky, povedali a vysypali
z nich všetky tie haraburdy, čo som si
za tie roky úmorne nakradol,
parochne plné lupín, obrázky ukryté medzi
kvasenými uhorkami v zaváraninách: všetko,
čo som dosiaľ schovával, no ďalej už nemohol zatajovať.

 

DRUHÁ STRANA
(A másik oldal)

Moje telo má odvrátenú stranu.
Žije potme, lepkavými rukami neprestajne okolo seba hmatká.
Rodičia ho nenaučili správať sa,
priväzujem ho teda k radiátoru, no i tak sa občas
vytratí na niekoľko dní, a keď sa vrátim, podľa pachu viem,
že opäť bolo medzi mrcinami. Občas len zíde
do pivnice a civí na holé ženy na stenách, alebo
si vloží hlavu do zveráka a tak sa hrá s bábikami.
Kŕmim ho kvasnicami, no nedávam mu veľa,
aby príliš nenarástlo, inak by som si s ním neporadil.
Nemám veľké obavy, lebo starne rýchlo
ako gumené manžety na polonáprave, už vidím,
ako mu pokožka vráskavie a krčí sa na ruke i na tvári.
Našiel som ho v jasliach, niekto ho tam zabudol.
Rozprávať, čítať a písať ho síce nenaučili,
ale keď stojí na balkóne, vtáci si mu predsa len sadajú na plece.
Ledva sa na mňa podobá, ale keď sa pýtajú, vravím,
že je to môj brat. Pritom si to nezaslúži.
Pretože sa nikdy nepolepší, vždy bude takéto podlé.
Počas daždivých dní cítim, ako tuhne,
vtedy sa s ním nedá robiť nič,
posadím ho teda na val a počkám,
kým sa upokojí. Vtedy povie, že na Vianoce by chcelo
bicykel a že ho mám vziať na pieskovisko.
Chce, aby som ho poľutoval, aj keď už dávno
k nemu nič necítim. Žijem s ním
ako s takým starým údom, zavše ho vezmem na prechádzku,
začne sa však načahovať a vtedy sa hneď praceme domov,
pričom viem, že si len pýta viac pozornosti.

Translated by Péter Macsovszky
Published in Revue svetovej literatúry, 2010/2

*

Bajtai András: A szoba; A felelem tart életben; A szatyrokért jöttünk; A másik oldal
Szlovákra fordította: Macsovszky Péter
Megjelent: Revue svetovej literatúry, 2010/2

Reklámok

Vélemény, hozzászólás?

Adatok megadása vagy bejelentkezés valamelyik ikonnal:

WordPress.com Logo

Hozzászólhat a WordPress.com felhasználói fiók használatával. Kilépés /  Módosítás )

Google kép

Hozzászólhat a Google felhasználói fiók használatával. Kilépés /  Módosítás )

Twitter kép

Hozzászólhat a Twitter felhasználói fiók használatával. Kilépés /  Módosítás )

Facebook kép

Hozzászólhat a Facebook felhasználói fiók használatával. Kilépés /  Módosítás )

Kapcsolódás: %s